Kapitola 6

   Ráno sa zobudil a len opatrne si vytiahol štuple z uší. Poriadne sa započúval do zvukov domu. Našťastie bolo všade ticho. Navliekol si na seba tričko a tepláky a zišiel dolu do kuchyne.

   Bola tam.

   Vo svojich kvetovaných šatách.

   Niečo pripravovala a snažila sa nerobiť hluk. Keď ho uvidela, usmiala sa, pričom ukázala biele zuby.

   "Dobré ráno!"

   "Hmm," len zamrmlal.

   "Čo si dáš na raňajky?" spýtala sa.

   "Je mi to jedno."

   "Máš niečo rád?" vyzvedala.

   "Naozaj mi to je jedno." Posadil sa za stôl v kuchyni. Tváril sa, že tam nie je, no pritom pozorne sledoval Annu.

   Vybrala z chladničky vajíčka, syr, slaninu. Stála k nemu otočená chrbtom a pritom mu pripravovala raňajky. Sústredene pohľadom kĺzal po jej tele odhora dolu a zdola nahor. Zakaždým sa dlhšiu chvíľu zdržal na jej zadku.

   Anna si párkrát potichu odkašľala akoby chcela začať rozhovor, no netrúfla si. V kuchyni ostávalo ticho.

   Náhle sa prudko otočila. Jakuba až vystrelo na stoličke. Zľakol sa, že ho prichytila pri tom ako si ju prezerá. Jeho pohľad ju musel určite páliť na chrbte.

   "Nemáš na nič alergiu, že nie?" spýtala sa.

   Vydýchol si. "Nie."

   Usmiala sa a opäť sa vrátila k práci. O chvíľu sa už v kuchyni rozliehala vôňa opraženej slaniny. Jakubovi zaškvŕkalo v bruchu a v ústach sa mu začali zbiehať slinky.

   Položila pred neho tanier s praženicou. "Môže byť?"

   "Hej," odvrkol a pustil sa do jedla. Od nej aj obyčajná praženica bola neobyčajná. S kúskami cibule, slaniny a syra chutila úžasne.

   "Ehm, na obed budeme sami. Boris musí ísť s obchodnými partnermi na služobný obed. V sobotu je to také netypické, ale nie sú zo Slovenska a večer odchádzajú. Ja si zvyknem robiť na obed len niečo ľahké, keď som sama, ale ak máš nejaké prianie..."

   "Mám prianie, aby si sa prestala stále na mňa usmievať!" pomyslel si. "Je mi to jedno," povedal nahlas.

   Keď dojedol, Anna sa znovu naňho usmiala. Spokojná s tým, že mu chutilo.

   "Keďže budeme pár hodín doma sami, je niečo, čo by si chcel robiť alebo..."

   "Mám veľa učenia," odvetil a vybral sa do svojej izby.

   Anna pripravovala obed a pritom premýšľala. Chcela Jakuba viac spoznať, no on to očividne odmietal. Správal sa k nej chladne. Sotva s ňou prehovoril. Nevedela, čo robí zle. Veď sa predsa ani príliš nevtierala, nedobiedzala... Boris jej síce povedal, že je nespoločenský, ale nemyslela si, že až tak veľmi. Vzdychla si. Nechcela mu predsa nahradiť mamu. Chcela len, aby spolu dobre vychádzali. "Snáď časom sa to zlepší," pomyslela si.

  Zo zamyslenia ju vytrhli manželove pery na jej krku.

   "Odchádzam," oznámil jej.

   "Kedy sa vrátiš?"

   "Neviem, no dúfam, že to nebude dlho trvať." Prsty jej zaboril do vlasov a vyvrátil jej hlavu. Potom sa nad ňu sklonil a drsne ju pobozkal. Vo dverách sa však ešte zastavil. "Ozaj. Večeru nemusíš variť. Rezervoval som miesto v reštaurácii. V tej, ktorú máš tak rada."

   Jakubovi zvonil telefón.

   "Tak čo Drobec? Ako doma?"

   "Divno," vzdychol si.

   "Čo macocha?" vyzvedal Sebastian.

   "Je taká slniečková, samý úsmev. Radšej som zavretý v izbe a tvárim sa, že mám veľa roboty do školy. Počkaj, niekto klope," povedal mu a išiel otvoriť dvere.

   "Jakub, ak chceš, poď jesť, obed je hotový."

   Zdvihol ruku na znak, aby chvíľu počkala.

   "Idem sa najesť. Porozprávam ti všetko, keď prídem." Zložil.

   S Annou jedli potichu. Vládlo medzi nimi napätie. Jakub uhýbal pohľadom od Anny a tá sa zase v jedle len špárala. Takmer nič nezjedla.

   "Jakub," oslovila ho. Vzdychol si, no nič nepovedal. "Večer ideme do reštaurácie. A je tam, no hmm... Musíš tam ísť spoločensky oblečený."

   "Mám tu len rifle a tričko."

   "Aha, no... Myslím, že môžem zavolať Borisovi, nech to zruší. Zostaneme doma, niečo uvarím."

   "Nie!" vykríkol. Sám sa toho zľakol, nielen Anna. Akosi v podvedomí nechcel, aby to rušila. Nechcel totiž, aby na ňu otec kričal. A on by na ňu určite kričal. Nikto nebude rušiť jeho plány len tak. "Teda, neruš to. Ráno aj tak skoro letím. Potrebujem sa vyspať."

   "Už tak skoro?" spýtala sa skoro sklamane.

   "No..." pohrával sa s vidličkou. "Inak to nejde." Niežeby nešlo, len nechcel dlho ostávať v tomto dome. Takmer dva dni je viac než dosť.

   "Hmm..." prikývla. "Nabudúce by si si mohol priniesť nejaké také oblečenie, keby náhodou..."

   "Dobre," zamrmlal. Postavil sa a odniesol svoj tanier do umývačky. Pri odchode sa mu zdalo akoby si Anna vydýchla.

   Jakub bol zahĺbený do knihy, keď počul tiché zaklopanie na dvere. Zatvoril knihu a položil ju na stolík. Klopala Anna, kto iný.

   "My už ideme. Keď budeš hladný, tak v chladničke je ešte niečo z obedu. Ale nechala som ti na stole aj nejaké peniaze, ak by si si chcel niečo objednať. Nebudeme preč dlho. Najviac tak dve hodiny."

   Len prikývol. Prezeral si ju. Vypnuté vlasy do zložitého účesu, červené pery, veľké mihalnice... Pomaly sa otočila a kráčala dolu za manželom. Krátke modré šaty jej končili tesne pod zadkom, tak si Jakub mohol prezrieť jej dokonale hladké stehná.

   Počúval ako štrk pod kolesami otcovho luxusného auta zaškrípal a potom sa hnalo dolu ulicou do mesta. Jakub sa rozhodol pre pizzu.

   Na internete si našiel pizzériu a vybral si pizzu. Len čo nadiktoval osobne na druhej strane, čo si želá a adresu, zostalo na chvíľu ticho.

    "Kam?" spýtal sa ženský hlas a zopakoval prekvapene adresu.

   "Áno, presne tam," potvrdil podráždene Jakub.

   Žena mu ešte povedala, že to bude trvať tak polhodinu a potom zložila.

   Jakub sa chvíľu bezcieľne potuloval domom. Pozeral na to, čo všetko Anna zmenila. Potom usúdil, že najlepšie bude, keď sa pôjde rýchlo osprchovať.

   Vstúpil do kúpeľne a okamžite mu udrela do nosa vôňa vanilky. Vôňa Anny. Zrkadlo bolo stále zahmlené od toho ako sa tu sprchovala. Jakub pomaly bral do ruky jej veci. Prehrnul sa v košíku s jej makeupom. Ovoňal jej parfém. Zobral si kefu na vlasy a privoňal k nej.

   Potom si pustil sprchu a rýchlo sa umyl. Osušil sa a navliekol na seba boxerky. Práve si uterákom sušil vlasy, keď počul zvonček pri bráne. Zbehol rýchlo dolu a pustil poslíčka s pizzou do dvora. Chvíľu na to už počul klopanie na dvere.

   Otvoril mu len tak, ako bol. V boxerkách s uterákom preveseným okolo krku. Z kuchynskej linky zobral peniaze.

   "Hmm... megapizza. To zješ celú sám?" spýtal sa poslíček.  

   "Hej!" odvrkol Jakub a odrátaval potrebnú sumu peňazí a tringelt pre poslíčka.

   "A... nechceš s tým pomôcť?"

   "Čo?" Jakub pozrel na poslíčka. V rukách zvieral obrovskú krabicu, ale miesto na pizzu, pozeral na Jakuba. Konkrétne na jeho časť od pása dolu. Doslova ho hltal očami.

   "Veľmi rád by som ti s tým pomohol," zopakoval a oblizol si pery.

   Jakub mu vytrhol krabicu z ruky a strčil mu do nej peniaze. Zamrmlal niečo v zmysle "Dík!" a zabuchol mu dvere pred nosom.

   Skutočne mu teraz dával poslíček s pizzou návrhy na sex?

   "Jakub, tebe už úplne z toho šibe!" smial sa sám na sebe.

    Pizzu si odniesol do izby, ale ešte predtým vrátil Anne všetky peniaze. Nechcel si od nej nič brať. Mal dosť vlastných.

   Práve dojedal posledný kúsok pizze, keď buchli vchodové dvere. Otec so ženou sa vrátili. Anna sa potichu chichotala. Niečo potichu hovorila manželovi. Potom počul tlmené buchnutie. Hneď za ním druhé. Anna asi odhodila topánky.

   Chichot pomaly stúpal hore schodmi.

   "Chcem ťa! Chcem ťa hneď tu a teraz. Na schodoch! Ošukaj ma rovno tu!" zvodne hovorila Anna.

   "Cicka, ty si sa dnes teda riadne pripila. Poď, pôjdeme pekne spolu do postieľky a tam ma môžeš mať," oponoval jej manžel.

   No pekne! Radšej si vopchal štuple do uší a ľahol si spať.